Stvoriteľ si pri rozdeľovaní sveta jednotlivým národom vraj nechal malý kúsok Zeme aj pre seba. Keď za ním potom prišli Slováci, že na nich pri rozdeľovaní zabudol, daroval im práve túto svoju štipku Zeme. Bola to však prekrásna krajina, nad ktorou sa týčilo horstvo, neskoršie spojené so zrodom a pôsobením Titrisa, potomka staroslovanských bohov. Po ňom dostali tieto veľhory aj meno - Titri, z ktorých neskôr vznikol ich dnešný názov - Tatry.
Titris žil v podvedomí a v predstavách tunajších obyvateľov, našich predkov, pokiaľ ľudská pamäť siaha. Ľudia z údolia Popradu už pred tisíckami rokov považovali veľhory za dejisko a sídlo všetkého, čo nevedeli pochopiť alebo si vysvetliť, čo pokladali za nadprirodzené, bohov nevynímajúc. Tatranské štíty im symbolizovali ich silu, čarovnú moc i všemožné schopnosti. Tak sa zrodili aj povesti o Titrisovi, ochrancovi horských štítov a ľudí žijúcich pod nimi, v tatranských dolinách.
Sobáš Svaroga s Belankou
Podľa týchto povestí staroslovanský boh Trihlav alebo Triglav mal niekoľko synov a dcér. Tí mu každý rok nosili rôzne dary. Od Perúna dostával do žezla silu hromov. Syn Veles mu darúval zo stáda niekoľko obetných baránkov, dcéra Živena priniesla pokrmy a nektár z úrody polí, Vesna ovenčila jeho príbytok pestrými kvetmi, Lada mu poskytovala lásku a nehu, Striborg vkladal do jeho hrdla vánok i víchricu a Svarog mu každý rok nosil nové blesky a oheň. Tri víly menom Rojenice Trihlavovi každý rok doviedli z čriedy vo voľnej prírode bielych kamzíkov.
V dobe dávnej-pradávnej, keď prichádzal ďalší rok, Svarog z výšav oblohy opäť hľadal pre svojho otca Trihlava nové blesky a oheň. Zastavil sa nad malou krajinou s vysokými horami v samotnom strede staručkej Európy. Objavil tam ohnivé blesky, z ktorých vychádzala taká mohutná žiara, akoby nebesá vlievali roztavené zlato do vrcholkov skál. Neboli to však len neobyčajné blesky a krajina, čo ho zaujali. V podtatranských dolinách uvidel i najkrajšie devy Zeme podobajúce sa rannému svitaniu. Dievčinu, ktorá sa Svarogovi najviac zapáčila, volali Belanka. Liečila ľud bylinkami a jej krása i dobrota bola známa široko-ďaleko. Rozkvitala na podtatranských lúkach, odkiaľ brala nehu a zároveň moc uzdravovať. Ľudia si ju vážili a z ďalekého okolia chodili k nej po radu a pomoc. Bývala pri zrode nového života, pomáhala deťom i starým ľuďom v chatrčiach dolín, ale i drevorubačom a míliarom v lesoch.
Keď Svarog odovzdával svojmu otcovi tatranské blesky, rozprával mu o Belanke s takým obdivom a vášňou, že Trihlav sa rozhodol poslať ho za ňou v podobe nemenej krásneho mládenca. Už dávno totiž myslel na to, že i Tatry potrebujú svojho ochrancu z radov bohov a že bez toho, aby ľuďom v nedostupných horách niekto zaobstarával a strážil oheň, ťažko prežijú. Také bolo poslanie, ktorým poveril syna.
Svarog rád prijal otcove rozhodnutie a vydal sa na cestu za Belankou. Zazrel ju, ako sa nesie na bielom tátošovi a duša sa mu rázom zachvela. S búšiacim srdcom vytiahol z vreca vzácne dary, ktoré so sebou priniesol: bronzové šperky, čaše z brezovej kôry, voňavé masti i zlaté rybky, ktoré vpustil do horských bystrín. Ale aj Belanka bola očarená krásnym mládencom. Mala oči len pre neho, takže si dary ani nepovšimla. Nechala ich ležať na lúke pri potoku, kde môžeme dodnes počas svätojánskej noci nachádzať ich zvyšky...
Svarog okolo seba šíril mohutný jas a Belanka sa pred ním chvela ako malé svetielko. Uchvátila ju láska a ona sa nechala unášať na jej krídlach, hoci tušila, že príde čas, keď ju šípy lásky i zrania. Chválila však každý deň, ktorý mohla prežiť v láske a večer, pred usnutím, sa vždy pomodlila za milovanú bytosť.
Zrodenie Titrisa
Keď sa v tatranských dolinách i na skalných štítoch roztopil sneh, keď lúky rozkvitli pestrými kvetmi a na oblohe sa objavila dúha, Belanka povila syna. Ešte v tú noc ju znova navštívil i krásny mládenec a povedal jej: "Som Svarog, boh ohňa a bleskov, otec tvojho syna. Daj mu meno Titris! Prídu si po neho tri víly -- Rojenice -- a odnesú ho do čriedy kamzíkov, ktoré kraľujú zvieratám v tomto kraji a sú jeho symbolom. Oni ho budú vychovávať, ale každú noc, keď nastane šero a ticho, víly prinesú Titrisa, aby si ho nakojila a previla. To sa bude opakovať každú noc do jedného roka synovho života.
Titris, keď dospeje, bude chrániť tatranské štíty a dobrý ľud v dolinách."
V deň dovŕšenia prvého roka života priniesli Rojenice Titrisa naposledy. Belanka však vedela, že čím hlbšie sa vrýva smútok do jej srdca, tým viacej bude radosti medzi ľuďmi. Poznala a prijala svoje poslanie, s Titrisom sa rozlúčila s vedomím, že vždy keď zdvihne zrak na vrcholky Tatier, bude tam jej milovaný syn, odmeňujúci dobro a brániaci zlu. Verila, že sa s ním bude stretávať vo večerných modlitbách, povznášať sa s ním v nekonečnom priestore a čase.
Ochranca hôr i ľudí
Titris sa každým novým dňom viacej približoval k cieľu, ktorý mu vytýčil jeho otec Svarog, vyslaný kedysi do podtatranských dolín starým otcom Trihlavom. Nechal sa unášať vetrom nebotyčnými výšinami a nedoziernymi diaľkami. Naučil sa rozumieť prírode a jej premenám v štyroch ročných obdobiach. Múdra príroda zaviedla Titrisa až k prvotným prameňom vlastného poznania. Tak ubiehali roky. Titris stále mocnel, stále lepšie poznával život ľudí a stále viac napĺňal svoj osud. Zisťoval, že túžba po dobre a láske je ako bystrina alebo riava ženúca sa k moru, ktorá strháva so sebou tajomstvá mohutných brál, šepot hôr a piesne lesov. V jeho duši sa rodil mocný cit pre spravodlivosť a vôla pomáhať tým, ktorí sú slabí a ktorých neraz ťaží choroba a krivda.
Nielen Belanka, ani Svarog nezabúdal na svojho syna a pozorne sledoval jeho dospievanie. Videl, že sa uberá po správnej ceste a nadobudol presvedčenie, že poslanie, ktorým ho poveril pri jeho zrode, bude plniť spoľahlivo, múdro a statočne.
Aj sa tak stalo. Chýr o dobrote a spravodlivosti Titrisa, ktorý sa v podobe krásneho mládenca nečakane zjavoval obyvateľom v tatranských dolinách, sa rýchlo rozletel po celom kraji. Ľudia mu začali dôverovať a čoraz hustejšie osídlovali vysoké hory, ktoré nazývali po ňom -- Titri. Keď do hôr prišiel nevítaný návštevník so zlatom, pokladmi a bohatstvom, zdvihla sa obrovská víchrica, začalo mrznúť a husto snežiť. Návrat z lona hôr nadol bol ťažký a každý si v tej chvíli uvedomil ničotu bohatstva... Titris sa zjavoval vtedy ľuďom aj ako urastený muž, ktorý v ruke držal ohnivé šípy v podobe tatranských bleskov a cez ramená mal prehodenú kožušinu rysa. Dával tak najavo, že nie zlato a drahé kamene, ale táto nádherná krajina bude bohatstvom pracovitého a statočného ľudu, ktorý v nej žije.
V dolinách sa začali usádzať baníci a uhliari. Mnohí obyvatelia podtatranských osád začali vyrábať z kosodreviny olej a terpentín. Veľmi sa rozšíril zber liečivých rastlín, olejkári sa stali známymi i v ostatnom svete, preslávili sa tkáči ľanového plátna i hrnčiari. Z útrob zeme pod Tatrami začali tryskať minerálne a liečivé pramene. V Javorovej doline, pod Jahňacím vrchom a Malým kežmarským štítom sa baníci pustili do dolovania mede. A stará povesť zlatokopov hovorí o Jastrabej veži a karbunkule -- tmavočervenom rubíne, ktorý zdobil jej štít. Mnoho odvážlivcov zahynulo pri pokuse zmocniť sa tohto drahého kameňa. Keď sa jeden mládenec dostal až na jej vrchol a dotkol sa samotného karbunkula, udrel mohutný blesk. Jastrabia hora sa otriasla a šuhaj spadol aj s drahokamom do blízkeho plesa. Drahokam mu spolu s vodami stekajúcimi z okolitých vrchov dodal zelenkavý jagot, preto sa od toho času volá Zelené pleso. Titris, strážca tatranských štítov a pokladov nedovolil, aby sa drahokam dostal do nepovolaných rúk. Úlohu, ktorú mu zveril otec, nikdy neprestal plniť a plní ju dodnes. Blesky, hroziace i ochraňujúce tunajší ľud,, sa dostali aj do národnej hymny Slovákov.
Kde hľadať Titrisa
Všeličo sa udialo od dávnych-pradávnych dôb až po dnešok. Niečo ľudská pamäť zachovala, niečo upadlo do zabudnutia.
Azda by sme sa na to mali spýtať samotného Titrisa, keď sa pred nami nečakane objaví na turistickom chodníku v niektorej tatranskej doline, alebo pod štítmi skál.
Ak však naozaj chcete uzrieť Titrisa, nehľadajte ho skrytého v lesoch či v skalných jaskyniach. Treba sa rozhliadať po tatranských končiaroch, naslúchať šepotu kosodreviny, vetru, slnku i dažďu a v noci hviezdam, trblietajúcim sa nad vrcholkami Tatier. Do vášho vnútra sa pritom začne vlievať pokoj, vyrovnanosť, pocit sily a radosti, pocit voľnosti, múdrosti a majestátu prírody, ktorý sa zmocní celej vašej bytosti. V tej chvíli budete zajedno aj s Titrisom, patrónom našich veľhôr.
Mária MAŤAŠÁKOVÁ
Naspäť